El hoyo recenzia: najkrutejšia večera, akú ste kedy videli
Niekedy filmu stačí jediný obraz. Tu je to stôl preplnený jedlom, ktorý pomaly klesá nadol. El hoyo je krutá, odporná, čierno vtipná a bolestne múdra spoločenská podobenstvo, po ktorej sa budete na vlastnú večeru pozerať inak. Španielsky film Galdera Gaztelu-Urrutiu pôsobí ako nízkorozpočtový nápad, no udrie silnejšie, než to dokáže nejedna veľká štúdiová produkcia.
Nemilosrdná, geniálne jednoduchá alegória, ktorá diváka 95 minút nepustí, aj keď by sa najradšej občas odvrátil.
El hoyo: trailer
Údaje o filme
| Réžia | Galder Gaztelu-Urrutia |
|---|---|
| Hrajú | Ivan Massagué, Antonia San Juan, Zorion Eguileor, Emilio Buale, Alexandra Masangkay, Zihara Llana |
| Žáner | Drámy, Sci-fi filmy, Thrillery |
| Dĺžka | 95 min |
| Krajina | Španielske filmy |
Jedna jama, jedna plošina, jeden stôl: o čom je El hoyo?
Východisko je také jednoduché, že pripomína rozprávku pre deti, lenže tú najtemnejšiu. Existuje inštitúcia s poschodiami naukladanými pod sebou. Každý deň nimi zhora nadol prechádza plošina naložená jedlom. Tí hore hodujú a jedia, koľko sa do nich zmestí, a čím nižšie plošina klesne, tým menej na nej zostáva. Na spodné poschodia sa dostane len máločo, ak vôbec niečo. A ako hovorí oficiálny popis: vzbura visí vo vzduchu.
Viac netreba prezrádzať, pretože sila filmu spočíva práve v tom, ako postupne skladá vlastné pravidlá. Nezdržiava sa dlhým úvodom, nič nevysvetľuje, jednoducho vás hodí doprostred a odvtedy rovnako ako postavy zisťujete, ako to tu funguje. Španielsky názov El hoyo znamená zhruba jama. A presne to tento film je: jama, do ktorej spadnete.
Spoločenská kritika lyžicou, vidličkou aj nožom
Netreba vyštudovať filozofiu, aby človek pochopil, o čom film hovorí. Vertikálna inštitúcia je samotná spoločnosť, horné poschodia patria privilegovaným, spodné vydedeným a klesajúce jedlo predstavuje všetky zdroje, ktorých by teoreticky bolo dosť pre každého. Teoreticky. Keby každý zjedol len toľko, koľko potrebuje, možno by niečo doputovalo až na samé dno. Lenže kto myslí na tých dole, keď je práve hore?
Film je taký úderný preto, že nekáže. Presnejšie: káže, ale tak šikovne, že si to uvedomíte až potom, keď počas titulkov stále sedíte na gauči a premýšľate, na ktorom poschodí by ste sa správali slušne vy. To je tá veľká otázka. Nie to, že systém je nespravodlivý, to vie každý, ale čo by ste v ňom robili vy. El hoyo vám nemilosrdne ukáže, ako ľahko sa solidarita vyparí, keď ide človeku o vlastnú kožu.
Nechýba ani čierny humor, a nie je ho málo. Niektoré scény sú také absurdné, že sa nahlas zasmejete a o sekundu neskôr vám dôjde, že na tomto by ste sa smiať nemali. Táto dvojakosť je jednou z najsilnejších zbraní filmu.
Tváre v jame: herci a postavy
V hlavnej úlohe sa predstaví Ivan Massagué ako Goreng a jeho očami prežívame celú nočnú moru. Massagué výborne stvárňuje obyčajného človeka, ktorý šialenstvo okolo seba spočiatku sleduje skôr nechápavo než vystrašene. Presne to film potrebuje: postavu, s ktorou sa ľahko stotožníte, lebo je rovnako nemotorná a neistá, akí by sme boli my.
Z vedľajších postáv sa ťažko zabúda na Trimagasiho v podaní Zoriona Eguileora. Je to typ postavy, z ktorej vás mrazí, a zároveň sa na ňu akosi s pôžitkom pozeráte. Eguileor hrá desivo prirodzene, a práve preto je taký znepokojivý. Antonia San Juan ako Imoguiri prináša do filmu úplne inú energiu, Emilio Buale ako Baharat a Alexandra Masangkay ako Miharu majú tiež pamätnú prítomnosť. Obsadenie dopĺňajú Zihara Llana (Mali) a Mario Pardo.
Nápadné je, že tu nenájdete ani jednu hollywoodsku hviezdu, a filmu to prospieva. Príbeh neťahajú mená, ale tváre, gestá a rozhovory. V komornom diele, kde sú postavy väčšinou zavreté v tesnom priestore, rozhoduje herecká prítomnosť o všetkom, a tu takmer nikto nevyčnieva.
Galder Gaztelu-Urrutia, majster minimalizmu
Réžie sa ujal Galder Gaztelu-Urrutia a to, čo z konceptu vyťažil, je ohromujúce. Film stojí v podstate na jedinej dekorácii, na jednom opakujúcom sa priestore, čo by ľahko mohlo skĺznuť do nudy. Režisér však z každej drobnej zmeny vykreše napätie: zo zmeny svetla, z nového čísla poschodia, z nového suseda. Klaustrofóbia tesného, betónovo sivého priestoru na diváka priam fyzicky dolieha.
Vizuál je zámerne chladný a sterilný, čo ešte viac zvýrazňuje groteskné, pretekajúce bohatstvo na plošine. Nádherne naaranžované jedlá, ktoré sa postupne menia na odporné zvyšky, samy osebe vyrozprávajú posolstvo filmu. Toto je réžia, v ktorej nie je nič na plátne náhodou.
Pozornosť si zaslúži aj tempo: 95 minút je ideálna dĺžka. Film sa nenaťahuje a nechce viac, než koľko základný nápad unesie. Je sústredený a pevne vystavaný, a keď skončí, máte skôr pocit, že by ste v ňom ešte radi chvíľu zostali, než že ho bolo priveľa.
Keď protestuje aj žalúdok: slabiny filmu
Začnime tým zjavným: El hoyo nie je pre slabé žalúdky. Sú v ňom scény, pri ktorých odvráti zrak aj ten najotrlejší divák. Násilie a telesná bezmocnosť tu nie sú ozdobou, ale súčasťou posolstva, no ľahšie sa na ne preto nepozerá. Kto ho plánuje pustiť si pri večeri, tomu prajem veľa šťastia.
Druhá vec, ktorá divákov rozdeľuje, je symbolika. Od istého bodu sa podobenstvo stáva čoraz zahalenejším a záhadnejším a nie každému bude po chuti, že nedostane jasnú odpoveď na každú otázku. Ja to vyslovene oceňujem, ale chápem tých, ktorí od obrazovky vstanú s otázkou: dobre, ale čo to vlastne bolo?
Menšou výhradou je, že alegória je miestami až príliš polopatistická. Kritika systému je taká silná, že občas pôsobí ako plagát. Ale úprimne: pri takom originálnom a odvážnom filme to rád prehliadnem.
Prečo sa o ňom dodnes hovorí?
El hoyo z roku 2019 patrí medzi tie vzácne filmy, o ktorých sa debatuje aj po rokoch. Dôvod je jednoduchý: jeho myšlienka je taká čistá a univerzálna, že platí kdekoľvek a kedykoľvek. Nemusíte byť Španiel ani mať akékoľvek filmové znalosti. Stačí, ak ste niekedy videli nerovnosť, a tú sme videli všetci.
Film je duchovným príbuzným snímok Cube a Snowpiercer, ktoré tiež zatvárajú postavy do uzavretého hierarchického systému a sledujú, čo z človeka zostane. El hoyo však svojím surovým a nekompromisným spôsobom hovorí možno tvrdšie než oba. Je to film, ktorý si pozriete, potom o ňom celé dni rozprávate a prehovárate ostatných, aby si ho pozreli tiež, len aby ste mali s kým debatovať.
Komu ho odporúčame?
- Je pre teba, ak: Pre tých, ktorí majú radi temné filmy postavené na silnom nápade, spoločenské alegórie a klaustrofobické thrillery a nezľaknú sa ani naturalistických scén.
- Radšej vynechaj, ak: Kto túži po ľahkom oddychu, ťažko znáša násilie a nechutnosti alebo od filmu čaká jasnú odpoveď na každú otázku, mal by sa mu radšej vyhnúť.
Ak sa ti páči, pozri si aj: Cube (1997), Snowpiercer (2013), Parazit (2019), Saw (2004)
Časté otázky
O čom je film El hoyo?
V istej inštitúcii klesá z poschodia na poschodie plošina naložená jedlom. Tí na horných poschodiach sa najedia dosýta, no na spodné sa dostáva čoraz menej a schyľuje sa k vzbure.
Ako dlho trvá El hoyo?
Film trvá 95 minút.
Pre koho je El hoyo vhodný?
Pre dospelých divákov so silnými nervami. Film obsahuje naturalistické scény násilia a nechutností.
Dá sa El hoyo pozerať s deťmi?
Nie. Pre naturalistické a násilné scény je určený výlučne dospelému publiku.
Kto režíroval film El hoyo?
Španielsky film režíroval Galder Gaztelu-Urrutia, v hlavnej úlohe Gorenga sa predstaví Ivan Massagué.
Kedy vznikol El hoyo?
Film má premiéru z roku 2019. Jeho španielsky názov El hoyo znamená v preklade jama.
Odvážite sa zostúpiť do jamy?
Ak ste El hoyo ešte nevideli, je čas to napraviť, ale len s prázdnym žalúdkom a pevnými nervami. Toto nie je film, ktorý si pustíte ako kulisu. Chytí vás, otrasie vami a dlho vás nepustí. Galder Gaztelu-Urrutia postavil z jediného geniálneho nápadu taký krutý, múdry a pamätný film, že patrí k pýche španielskeho žánrového kina. Dokonalý nie je, niekedy sa vysvetľuje priveľa, inokedy primálo, no to sú len drobné škvrny na inak znepokojivom majstrovskom diele. Môj verdikt: povinnosť pre každého, kto to žalúdkom zvládne. A ponaučenie na celý život: nikdy nejedzte viac, než potrebujete.