Le città di pianura recenzia vopred: talianske ťahanie po krčmách na benátskej nížine, kde poslednú rundu nikto nevynechá
Sú filmy, ktorých motto by sa dalo pokojne namaľovať na stenu krčmy: posledný pohárik nikdy nevynechaj. Komédia Francesca Sossaia, ktorá mala premiéru v Cannes, presne takou sľubuje byť. Máme tu dvoch zošuchnutých, no životom ostrieľaných päťdesiatnikov a mladého chalana, ktorý sa v nesprávny čas na nesprávnom mieste dostane do nesprávnej spoločnosti. A my sme poriadne zvedaví, čo z toho vzíde.
Sľubuje očarujúci, melancholický a zrejme poriadne kocovinový taliansky road movie, ktorý by mohol oživiť ducha veľkých talianskych komédií.
Údaje o filme
| Réžia | Francesco Sossai |
|---|---|
| Hrajú | Filippo Scotti, Sergio Romano, Pierpaolo Capovilla, Roberto Citran, Andrea Pennacchi |
| Žáner | Komédie |
| Dĺžka | 100 min |
| Krajina | Talianske filmy, Nemecké filmy |
O čom to je? Dve staré líšky a jedno jahniatko medzi krčmami
Východisková situácia je taká jednoduchá, až je to podozrivé, no takéto príbehy nestoja na zamotanej zápletke. Máme dvoch chudobných chlapíkov po päťdesiatke, Carlobianchiho a Doriana, ktorí vyznávajú jedinú životnú filozofiu: posledný pohárik nikdy nevynechaj. Táto veta o nich prezradí viac než celá strana charakteristiky. Sú to tí chlapi, čo vždy sedia pri bare, ku všetkému majú nejakú historku a nejako im vždy trochu ušiel ich vlastný život.
Stretnú Giulia, plachého študenta architektúry, ktorý má zjavne vlastné plány, a to aj tie ľúbostné. Podľa anotácie sa z tohto stretnutia stane chaotické dobrodružstvo na benátskej nížine a zlé rady, kocovina aj nečakané priateľstvo chlapcovi jeho predstavy poriadne prepíšu. Kam presne sa príbeh stočí, nevieme, a úprimne, ani to vopred vedieť nechceme. Polovica radosti z takých filmov je v tom, že sa divák nechá unášať spolu s postavami.
Benátska nížina, kde sa nehompáľame na gondolách
Mňa osobne najviac navnadilo prostredie. Nejde o pohľadnicové Benátky pre turistov, ale o benátsku nížinu, o ten vidiecky, maloměstský a dedinský kus Talianska, ktorý na plátne vídame zriedka. Žiadne panorámy Námestia svätého Marka, zato okresné cesty, dedinské bary, hmlisté polia a ľudia, ktorí by sa do reklamy nehodili.
Film sa sám hlási k tomu, že vzdáva hold rozmanitosti Talianska, a vo výbere lokácií to cítiť už teraz. Ak Sossai s krajinou narába šikovne, nížina sa môže stať plnohodnotnou postavou: miestom, kde čas plynie pomalšie a kde jedna nočná krčmová túra môže pôsobiť ako celý život. Dúfam, že film bude mať odvahu byť pomalý tam, kde treba.
Francesco Sossai v tieni veľkých predchodcov
Meno Francesco Sossai zrejme väčšine našich divákov zatiaľ nič nehovorí, no papiere filmu sú dosť výrečné: premiéru mal na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes, čo je pre taliansko-nemeckú koprodukčnú komédiu poriadny odporúčací list. Do Cannes nepozývajú obyčajné prehliadky vtipov, takže môžeme čakať niečo jemnejšie a horkosladkejšie.
Najväčším záväzkom je však to, že film otvorene vzdáva poctu velikánom talianskej kinematografie. To je odvážne vyhlásenie. Talianska komédia má neuveriteľnú tradíciu, od commedia all'italiana až po celú galériu tulákov a bonvivánov, ktorí sú zároveň smiešni aj dojímavo ľudskí. Ak Sossai čerpá z tohto prameňa, štartuje z dobrého miesta. Riziko je, samozrejme, v tom, že nostalgia ľahko skĺzne do obyčajného odkazovania. Verím, že sa to nestane.
Herecké obsadenie: menej známe tváre, ktoré stoja za pozornosť
Najznámejším menom pre medzinárodné publikum je Filippo Scotti. Videli sme ho v hlavnej úlohe filmu Paola Sorrentina È stata la mano di Dio, kde veľmi citlivo zahral neistotu a krehkosť dospievajúceho chlapca. Na rolu plachého Giulia, ktorého udalosti len tak unášajú, sa preto javí ako ideálna voľba.
Vedľa neho sú v obsadení Sergio Romano, Pierpaolo Capovilla, Roberto Citran a Andrea Pennacchi. Slovenskému divákovi sú menej známi, no práve to môže byť jedným z tromfov filmu: v takýchto príbehoch je oveľa uveriteľnejšie, keď štamgastov po päťdesiatke nehrajú prezlečené hviezdy, ale tváre, ktorým to veríme. Dušou kamarátskej komédie je vždy chémia, a ak dvojica Carlobianchi a Doriano funguje, film má polovicu vyhratú.
Čím môže byť výborný a kde sa môže pošmyknúť?
Čo hovorí v jeho prospech:
- Základný nápad je jednoduchý a univerzálny. Každý pozná nejakého Carlobianchiho či Doriana a priznajme si, občas sme boli Giuliom všetci.
- Stret generácií môže byť skvelým zdrojom humoru aj emócií. Stretnutie generácie, ktorej čas už minul, s neistým mladým človekom málokedy nefunguje.
- Premiéra v Cannes naznačuje, že nás nečaká hlučný humor, ale výrazný a ľudsky blízky.
A kde je riziko?
- Filmy o krčmových túrach sa ľahko začnú opakovať: ďalší bar, ďalší pohárik, ďalší opitý monológ. Ak za tým nie je oblúk, divák sa rýchlo unaví.
- Nostalgická pocta môže byť krásna, ale aj príliš zahľadená do seba.
- Stopáž 100 minút je ideálna, no ak zakolíše rytmus, takto voľne poskladaný film si môže v strede sadnúť.
Toľko alkoholu, zlých rád a dospeláckeho humoru navyše jasne napovedá, že ide skôr o film pre dospelé publikum.
Komu ho odporúčame?
- Je pre teba, ak: Pre tých, ktorí majú radi melancholický humor talianskych filmov, road movies postavené na postavách a príbehy, v ktorých jedna náhodná noc všetko zmení.
- Radšej vynechaj, ak: Pre tých, ktorí túžia po svižnej hollywoodskej komédii nabitej vtipmi, alebo ich vyrušuje, keď film stavia skôr na atmosfére než na zvratoch.
Ak sa ti páči, pozri si aj: Il sorpasso (1962), È stata la mano di Dio (2021), Sideways (2004), Druk (2020)
Časté otázky
O čom je film Le città di pianura?
Dvaja chudobní päťdesiatnici, Carlobianchi a Doriano, sa zoznámia s plachým študentom architektúry Giuliom a zo stretnutia sa stane chaotické dobrodružstvo na benátskej nížine, ktoré mu prevráti aj ľúbostné plány.
Koľko minút film trvá?
Stopáž filmu Le città di pianura je 100 minút.
Kto film Le città di pianura režíroval?
Film režíroval Francesco Sossai a premiéru mal na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes.
Kto vo filme hrá?
V hlavných úlohách sa predstavia Filippo Scotti, Sergio Romano, Pierpaolo Capovilla, Roberto Citran a Andrea Pennacchi.
Sadneš si s nimi na ešte jednu rundu?
Ja určite. Le città di pianura nepatrí medzi veľké efektné blockbustery a práve preto je taký lákavý. Sľubuje malú, ľudskú taliansku komédiu, ktorá podľa premiéry v Cannes a odvážnej pocty chce viac než len rozosmiať. Ak Sossai trafí ten správny tón medzi smiechom a melanchóliou, môže to byť jedno z príjemných prekvapení sezóny. Moje očakávané hodnotenie je silná sedmička, film, po ktorom má človek chuť zavolať starému kamarátovi. Len si potom dajme pozor na ten posledný pohárik.