Trojuholník smútku recenzia: luxusná jachta, zvracanie a triedny boj k poháru šampanského
Ruben Östlund naloží jedno percento sveta na luxusnú loď a potom okolo nich pomaly a metodicky rozmláti celú kulisu. Trojuholník smútku je hlučná, trápna, zlomyseľná a často nahlas smiešna satira. Zároveň ukazuje, že 147 minút v rukách švédskeho provokatéra je požehnaním aj prekliatím zároveň.
Kruto zábavná satira o peniazoch a moci, ktorá trafí takmer do čierneho. Brzdí ju len vlastná dĺžka a občas príliš polopatistické posolstvo.
Trojuholník smútku: trailer
Údaje o filme
| Original | Triangle of Sadness |
|---|---|
| Réžia | Ruben Östlund |
| Hrajú | Harris Dickinson, Charlbi Dean, Dolly de Leon, Woody Harrelson, Zlatko Burić, Vicki Berlin |
| Žáner | Komédie, Drámy |
| Dĺžka | 147 min |
| Krajina | Dánske filmy, Francúzske filmy, Nemecké filmy, Grécke filmy, Mexické filmy, Švédske filmy, Švajčiarske filmy, Turecké filmy, Britské filmy, Americké filmy |
O čom to je? Šampanské, slnko a potom hĺbka
Aj bez spoilerov stačí samotná zápletka na to, aby ste sa usmievali už cestou do kina: bohatí turisti trávia dovolenku na obrovskom luxusnom zaoceánskom parníku. Bezstarostné leňošenie superboháčov a modeliek je paródia sama osebe. Po palube sa vznášajú ľudia, ktorých najväčším problémom je, či na nich pri fotke dopadá svetlo z dostatočne dobrého uhla.
Túto bublinu najprv naruší kapitán, ktorý hlučne politizuje, a potom príde väčší malér: loď sa potopí a tí, čo prežijú, musia na ostrove čeliť ďalším skúškam. Aké presne to sú, neprezradím, a ani netreba. Podstatné je, že Östlund tu postavám vytrhne pôdu spod nôh a sleduje, čo z nich zostane, keď peniaze zrazu nemajú žiadnu hodnotu.
To vám stačí, aby ste vedeli, do čoho idete. Film nestojí na záhade, ale na situáciách: trápnych, stupňujúcich sa a niekedy priam fyzicky nepríjemných scénach, v ktorých sa spoločenský rebríček začne kĺzať.
Östlund, veľmajster trápnosti
Kto videl The Square, presne vie, čo Ruben Östlund robí: sadne si k scéne a nevstane. Ani vtedy, keď by každý normálny režisér už dávno strihal. Humor u neho nevychádza z pointy, ale z tej minúty, keď postava aj divák naraz cítia, že toto by sa už ďalej vydržať nemalo.
Trojuholník smútku je najhlučnejšou verziou tejto metódy. Ak bol The Square jemným pichnutím ihlou do boku umeleckého sveta, tu ide o úder lopatou do tylu. Östlund tentoraz neskrýva, čo si o bohatých myslí, a to je sila aj slabina filmu. Sila preto, lebo je oslobodzujúce sledovať, ako je dokonale vyleštený povrch čoraz smiešnejší. Slabina preto, lebo miestami máte pocit, že režisér hovorí to isté dvakrát, len aby ste to určite pochopili.
Réžia je však sebaistá a presná a každá scéna má svoj rytmus, aj keď je ten rytmus zámerne mučivo pomalý. Östlund vie, kedy nechať pracovať ticho a kedy celé to otočiť do obrovského, groteskného vrcholu.
Herci: tváre, ktoré sa neboja byť smiešne
Veľkou zásluhou hercov je, že sa nikto nesnaží byť sympatickejší, než mu rola dovolí. Harris Dickinson ako Carl a Charlbi Dean ako Yaya tvoria skvelú dvojicu: obaja hrajú povrchnosť tak jemne, že pod tým leskom neustále cítiť napätie. Dean je obzvlášť silná, jediným pohľadom dokáže vyrozprávať celú spoločenskú hierarchiu.
Woody Harrelson ako Kapitán je presne taký, akého ho čakáte: charizmatický, nevymáchaný a trochu šialený. Harrelson za desaťročia dokázal, že nevyspytateľné figúrky sú jeho domáce ihrisko, a aj tu ukradne každú scénu, v ktorej sa objaví. Zlatko Burić ako Dimitry mu sekunduje v niektorých z najabsurdnejších momentov filmu a tón satiry tiež cíti výborne.
Najväčším prekvapením je však Dolly de Leon ako Abigail. Nepoviem prečo, lebo ide o jeden z najlepších ťahov filmu, ale zhruba od chvíle, keď sa dostane do centra pozornosti, film preradí na úplne nový stupeň. Vo vedľajších rolách sa objavia aj Vicki Berlin (Paula), Henrik Dorsin (Jarmo) a Iris Berben (Therese) a každý z nich pridá do veľkého obrazu trefný, zapamätateľný ťah.
Čo funguje: keď vám smiech zamrzne v hrdle
Začnime tým najdôležitejším: tento film je veľmi vtipný. Nie tak, že sa pochechtávate, ale tak, že sa ľudia v sále smejú a súčasne si zakrývajú oči. Östlund chápe, že najlepšia satira funguje vtedy, keď sa v nej divák na moment spozná a rýchlo tú myšlienku zaženie.
- Stavba: film sa delí na časti a každá má inú teplotu. Lodná časť je nepohodlný luxus, ostrov prináša úplne inú dynamiku.
- Vedenie hercov: nikto nepreháňa, ani v tých najhlučnejších chvíľach. Práve preto je každé zakopnutie také účinné.
- Odvaha: Östlund sa nebojí, že sa divák bude hnusiť, nudiť alebo cítiť trápne. Málokedy režisér tak veľmi nechce zapáčiť, a pritom je taký zábavný.
Najlepšie chvíle filmu sú tie, keď peniaze, krása a status naraz strácajú význam a ukáže sa, aká tenká je vrstva „civilizovaného“ správania.
Kde to škrípe: váha 147 minút
Nebudem klamať, film je dlhý. 147 minút je na satiru odvážna stávka, a hoci mnohé scény z toho, že ich Östlund naťahuje, priamo profitujú, niektoré pasáže jednoducho trvajú dlhšie, než posolstvo potrebuje. Príde bod, keď divák už chápe, čo chce režisér povedať, a film to stále hovorí.
Druhý problém je, že terč nie je práve ťažký. Zosmiešňovanie superboháčov sa v posledných rokoch stalo takmer samostatným žánrom a Trojuholník smútku nie vždy dokáže kopať hlbšie. Najsilnejší je vtedy, keď nehovorí len o bohatých, ale o tom, že ktokoľvek iný by sa na ich mieste správal rovnako, keby dostal šancu. Tieto chvíle naozaj nútia premýšľať, no je ich menej, než by som si prial.
Vizuálne je film korektný, lesk lodnej časti a surovosť neskoršieho prostredia sa od seba dobre odlišujú, ale toto nie je film, ktorý budete spomínať pre jeho obrazy. Zvuková stopa však pracuje šikovne: pri niektorých scénach diváka zvuky mučia prinajmenšom tak ako obraz.
Satira uprostred desaťročia posmechu z bohatstva
Začiatkom 20. rokov sa akosi naraz stalo módou karikovať elitu: The Menu, Parazit aj Don't Look Up čerpajú z rovnakej studne. Trojuholník smútku je v tejto konkurencii najsurovejší a najmenej zdvorilý. Nemá trilerovú napätosť filmu The Menu ani precíznu žánrovú hru Parazita, ale má niečo, čo žiadny z nich: neľútostnosť režiséra, ktorý roky šťuchá do tej istej rany a stále v nej nachádza novú bolesť.
Ani po rokoch nestarne zle, možno preto, že téma sa neopotrebovala. A kto si ho pozrie znova, všimne si, koľko drobností sa skrýva v pozadí scén, ktoré pri prvom pozretí prehluší smiech.
Komu ho odporúčame?
- Je pre teba, ak: Pre tých, čo majú radi čierny humor, trápnu situačnú komiku a spoločenskú satiru a neodradí ich ani trocha fyzického hnusu. Fanúšikovia Östlundových predchádzajúcich filmov ho môžu brať ako povinnosť.
- Radšej vynechaj, ak: Kto túži po svižnej, napätej komédii alebo zle znáša dlho naťahované trápne scény, bude v polovici 147 minút pozerať na hodinky. Neodporúča sa ani ľuďom so slabým žalúdkom.
Ak sa ti páči, pozri si aj: The Square (2017), The Menu (2022), Parazit (2019), Don't Look Up (2021)
Časté otázky
O čom je Trojuholník smútku?
Bohatí turisti a modelky trávia dovolenku na luxusnom zaoceánskom parníku, kým ich leňošenie nenaruší hlučne politizujúci kapitán. Po potopení lode musia tí, čo prežili, čeliť na ostrove ďalším skúškam.
Ako dlho trvá Trojuholník smútku?
Film má 147 minút.
Kto režíroval Trojuholník smútku?
Film režíroval Ruben Östlund.
Kto hrá vo filme?
V hlavných úlohách sa predstavia Harris Dickinson (Carl), Charlbi Dean (Yaya), Dolly de Leon (Abigail), Woody Harrelson (Kapitán) a Zlatko Burić (Dimitry), objavia sa aj Vicki Berlin, Henrik Dorsin a Iris Berben.
Nastúpiť na túto loď, alebo zostať na brehu?
Nastúpte, ale pripravte sa na vlny. Trojuholník smútku nie je pohodlný film a ani ním nechce byť: je dlhý, hlučný, miestami polopatistický, no zároveň tak presne mierený a tak oslobodzujúco vtipný, že mu jeho chyby rád odpustím. Östlund je tu vo svojej najmenej jemnej podobe a tá hrubosť mu pristane. Už len kvôli Dolly de Leon by to stálo za to. U mňa silná osmička, s pohárom šampanského, ktorý po filme akosi už nepopíjate rovnako.